Čas zaerdžal a papagájovite roztvoril si krídla ako hovorím červená brána
dokorán
s milenkou čo mala zamurované diamanty čierne do tváre a 3 deti v zúfalosti
vliekla
sedeli sme pod továrenskými komínmi
vediac že zajtrajšok je krivolaký
rup hej rup
odídeš Kaši povedala a ja vyschnem na pódiách a na mazaniciach pána Nádlera
tak
tak
tak
aj pánboh zabúda na pekné ženy
hľa už prišiel poloježiš rezbár
mladý a ohavne páchnúci pravdou
zajtra už budeme za maďarskými hranicami
nuž tak tak
tak veru
popri nás rútilo sa mesto
sem a tam točiace sa občas sa vzopälo
a otcov slamenáčik s vyhrnutou strieškou od apatieky k soche Svätej trojice a
naspäť nad mliečnym sklom som videl plávať
kedysi veril starý že v dvadsiatom prvom roku svojom kaplánom budem na
novozámockej fare
ale ja som práve pred desiatimi rokmi v zámočníckej dielni pána Sporniho už hltal
dym
len veľmi zriedka chodieval k nám domov
neskôr aj moju krásnu vymyslenú budúcnosť vypil a s pivom vymočil
zbláznil sa do starej upratovačky
vypadali mu vlasy a kamarátil sa len s Cigánmi
25. apríla 1909
s rezbárom vybral som sa pešo do Paríža
malomesto sedelo si v mláke a hralo na harmonike
ja snímem z teba krídla svoje svätý Krištof nikdy viac nebudeš synom otcovým
ronil krokodílie slzy opilec opierajúc sa o stenu „Zlatého leva”
cítil som všetkému je koniec
krížom cezo mňa prefrčali dve červené koľajnice vyzváňali z veží
holuby robili nad strechami kotrmelce
presnejšie povedané viezli sa poklusom na slnečnom koči
nový zvon františkánov už spieval
kto sa chystá spať nech si vyleští na posteli gule
na bielych ovčiarskych psoch mátožia hodiny
cítil som všetkému je koniec
pálenkári a obchodníci s rôznym tovarom už zatvárali
len sa ty vrať priateľko ku svojim deťom
kolesá sa viac neotočili naspäť
človeku vypadajú zrebčie zuby a díva sa do ničoty kde si život zahrýza do
vlastného chvosta
ničoty
ó džiramári
Ó lébli
Ó BUm BUmm
ale loď s nami hrgľovala ako samodruhá žena za chrbtom nám ktosi zatiahol
oponu
a to bol prvý krížom preťatý deň v mojom žití
blčali vo mne fakle a priepasti
ó papagallum
na brehoch v kŕdľoch po dvadsiatich škriekali medené vtáky
ale aj na stromoch zavesené knísali sa škriekajúce
občas zo dna rieky dívali sa po nás zachmúrení mŕtvi
mali sme predsa 21 rokov
a rezbárovi kučerili sa odporné ružové chľpky na brade
inak nám nebolo zle
až na uhlopriečku žalúdka
nadarmo uťahovali sme šrauby voly vždy odznova a odznova pohli sa cez
strniská
a my sme si občas len s námahou zoškrabovali oči z lýtok dievčat
vtedy vždy činely zo mňa skríkli
vo Viedni spali sme tri dni na ulici
až sme sa nakoniec definitívne vykrútili zo seba
čo je to vlastne civilizácia
človek sa natrie dákou glazúrou a začne sa báť vší
čo sú aj tie vzťahy rodinné
človek si všelijakými hodvábnymi šnúrami predlžuje tú šnúru pupočnú
a čo je to bázeň božia
človek sa začne báť aby sa nemusel báť
pritľkli sme si na podošvy hradské a slnko šlo s nami vesmírom na sedemmíľových
zlatých nohách
verte slon nie je väčší než blcha
a červené je nie červenšie od bieleho
ak sme napriek tomu šli ďalej
abrakadabraka tak či tak potiahneme drievko za kratší koniec
a vtedy sa nám otvorili oči
a stali sme sa hlbokí ako čierne studne v kraji banskom
len sme šli a šli
pred nami šlo 13 anjelov
tiež pešo
a o mladosti našej nám spievali
to z nás už boli typickí tuláci so slušnými blchami pod pazuchami
mali sme radi opadané ovocie a
sadnuté mlieko
a židovské podporné pokladnice
stade i odtade k nám prichádzali bratia
rozprávajúci všetkými jazykmi sveta a s podivne tehlovočervenými tvárami
každý mal svoj špeciálny pach
niektorých otupili kilometre a niektorým tieklo ešte po brade mlieko z materinho
cecka
pod nami váľali sa v bielych duchnách cesty
a poskrúcané telegrafné drôty klikyhákmi nebo počarbali
večerami vídali sme v lonách žien kvety rozkvitať
ale my vegetariáni a nepriatelia žien
prešmykli sme sa cez Pasov
Aachen
a Antverpy
rezbár schudol na kosť a brada mu celkom zryšavela
kým mne sa v hlave rozrastali básne a bujné lesy
vo svetelnej rieke pred nami dvakrát preplávali potkany
na veľkých pltiach vykladaných gombíkmi z gatí a vtáčími vajíčkami
na poštách čakali ma listy milenky
ale ja som už vedel že najzavšivavenejšic sú noci
o takom čase pracoval som teda na veršoch ktoré mi ako ovce so zlatým rúnom z
hlavy vychádzali
nepochybne sú zo zvierat tie najnemotornejšie
ale keď si niekto strčí tabuľu za uši
rolety naľakané zbehnú dolu
to je náš život
na každej hranici nám srdcia oštempľujú colníci
ale my plávame ďalej za úsvitom
bolo by veru najmúdrejšie keby každý z nás s koreňom sladkého dreva alebo s
cukrom zemiakovým obchodoval
podeľte si svet ľudia ak už žijete v ňom
nám je hej deň čo deň sme o 50 kilometrov ďalej
uberáme sa tunelmi po hrebeňoch hôr cez tiché švábske lesy
cítime čerstvý pach hnoja na poliach
hory sa občas otočia a stromy vo vetre klepocú
stromy sú v podstate samodruhé dievky
potichu hovoria si jedna druhej
keď mi odíde zabijem sa
po celý deň vyšívala som mu včera zlatou niťou výbavičku
dám ho pokrstiť za anjelika a diamantové čerešne povesím mu na ušká
alebo jednoducho iba toto:
chlapi sú tak či onak šmatľaví psi
hory sa už celkom naklonili k nám
a obrovský had z ničoho nič slnko prehltol
nakoniec ešte bude zo mňa básnik
len dobre roztočiť rapkáče najväčšou prekážkou je beztak vetroplachosť slečny
Anny
včera som poslal domov dve básne do „Nezávislého Maďarska”
a zasa sme zapadli do Štutgartu
sadli si k stolu žobrákov jedli lekvárový posúch
a srdce štajerského sedliačika svietilo na nás spod hrady
v susednom dvore slúžila omšu ARMÁDA SPÁSY
pod hviezdami kvílili flauty s klarinetmi
videli sme sklené žlté sovy nakláňali sa nad mladými mamičkami
baránok boží ktorý snímaš hriechy sveta
a do rezbára sa znova poloježiš prevtelil stoj čo stoj povedať chcel niečo
zavri si hubu okríkol ho ten štajerský sedliak
a pod nos nám strkal srdce vlastné
7 hrdzavými dýkami je prebodnuté pozrite
to 7 milenkiných zrád je vo mne bratia
26 rokov mám a môj život bol čistý ako ranná rosa
po celé dni v zime pred naším domom som zametával v lete žal tučné obilie
tak-tak lež život človeka je oko
každý mal otvorené oči a za stenou videli sme ako si svet kožuch obracia
Budapešť — Paríž — Berlín — Kamčatka — Petrohrad
rezbár bol už spitý a z jeho očí ako z kanálov smútok vytekal
výkriky bližšie k nárožiam sa stiahli lampy pozhášať
prisahajte že ododneška veríte len v záračnú moc čistého gatníka
skríkol som celkom nečakane
a videl som svoj hlas z vedľajšieho dvora prichádzať
som predsa básnik
musím to vedieť
aj lampy preto dobre svietia že dvakrát sú čary-máry
a plné petroleja
nesmierne roztrpčený rád by som bol aj niečo dal
týmto chudobným ľuďom
medzitým ale hviezdy zišli zo svojich strážnych stanovíšť s ústami naširoko 13
anjelov spí na schodišti
ó panebože
zo stien už pochodujú dolu červené armády ploštíc
každý nech si posolí špičku nosa
hľa aký je ten život krátky
ale z nás predsa musia byť kocúri na parížskych strechách
hajušky haju tak hajušky haju
a človek zaspí
tak budú horizontály z vertikál
a zasa
z nebies zostupujú atramentové deti
len podťe so mnou cez záhradu
na druhom brehu rieky Mária syna uspáva
každý nech si na rozume haspru zastrčí
na dlážke v žltých mlákach spomienky mi fosforeskovali
v kútoch sa otvorili plecniaky a bláznivo sa rozbrechali
ako Mária svojho syna
na lone celú záhradu som hojdal
a nižšie
hľa so svojimi 1 1/2 markami židovskí kostolníci
povzdychy sklovatejú
kvetiny kvitnú
ó aj ty si teda tu
ja a ty
na tebe
ja
priviaž si len kolená k mojim
ženuška
strieborný salamander
papagáj
nedeľa môjho života
ó ovocný strom
ó hviezda odtrhnutá
ach jaj ach
každý nech zakrúti sklené zátky
hodiny vybehli zo svojich hviezdnych klietok
dlhými korkovými nosmi otáčali sa slony k východu
prvý zvuk čo som vnímal bol rev gramofónu z periférie
rezbár nie a nie vstať v to ráno
och zdochnem plakal rezbár zdochnem
kráľovná žobrákov stála nad ním s velikánskym džberom na riad
z hodín vyšla kukučka s kostenou hlavou úslužne sa klaňajúc
och zdochnem plakal rezbár zdochnem
a obaja uvideli sme smrť
dva razy krížom cez izbu prejsť
prečo by si mal odísť braček
no prečo
z paše si ešte nepozháňal stáda
v žltkastých vlasoch si si ešte lampu nezapálil
aj hady všetky ešte v očiach spia ti
čo ťa po zasvinenej kávovej konvici ktorá pohrýzla slúžkin pupok
a teraz obe ležia v druhom stave
och zdochnem reval rezbár zdochnem
a domy sa zaradom ku kostolu nachýlili
akýsi plavý žrebec ešte vopchal hlavu do obloka
zaerdžiac
kto kúpi kabát zakričal som
5 korún nikto viac 5 korún
a vtom z vrchov všetky cesty zbehli
nuž ísť ísť
a znova ísť ísť
odvtedy už chudáka rezbára nevidel som viac
a bývali sme predsa dobrí kamaráti a jeho brada večer čo večer horela predo mnou
ako ker šípkový
2 týždne tak putoval som sám
smutný ako starý mul v každej mláke
hlavu som si umýval chcejúc si vymyť spomienky čo sa v nej usadili tak
strašne
a čiernymi vlajkami k brehom viali
lež k akým brehom neviem
cítil som že som riekou tečúcou a brehy mám
so zvädnutými palmami a zelenými žabami
pretože vtedy bol už vo mne básnik nevyoperovateľne
s milenkou som si pravidelne písal
a vedel som len si rozpárať prsia a číre zlato zo srdca by mi potieklo
len keby tí belgickí sedliaci neboli takí zasvinení
tie šovinistické zvieratá čo nič nevedia ako to beží vo svete
darmo pred nimi stojím
ani jeden z nich nevidí na mojom čele hviezdu
bol som medzi nimi ako chlapec sedemsirotný
a predsa práve tu splynuli vo mne silokrivky
tu zoznámil som sa so Szittyom čo prišiel z Zürichu a do Chile sa chystal novú
vieru hlásať
vážne som veril že z neho niečo môže byť
mal veľmi zvláštne ufúľané uši
povaľovali sme sa v antverpskom prístave rečnil tam k balom bavlny a sudom
sleďov
občania pišťal
domáce zajace sú najkotnejšie sliepky mlyny potkanie zuby prepašujú do zrna
ale aj melú a to už čosi je
ľudia bezbranní čoho sa bojíte
lež moje slová blčali už medzi kvetmi na medziach
nech zdochne každý kto uznáva nevyhnutnosť mŕtvych bodov
nadránom pohneme sa k božej čárde
Kristove slzy budeme piť v trstinovej chalupe a slivovicu
ale čo keď do osudu každého človeka musí vždy spadnúť aspoň jeden krokodíl
on čo z Zürichu prišiel a v Chile sa chystal novú vieru hlásať
práve tej noci chytil tripla v námorníckom pajzli na Rivoli
domčeky z karát sa nehlučne poskladali
vôkol nás vyrastali mreže aké vidieť v zoologickej záhrade
a ja 21 ráz ešte za sebou do neba skríknem;
latabagomár
ó talalatta
latabagomár fínfi
a platne sa ustavične krútili
remeselníkom čierne ruky odpíliť by bolo treba
stolári každý uzol vyrazia z uzliska
zámočníci sa nevyznajú v montovaní vypínačov
a jedného dňa sa práve preto naša klietka zosype
vidíte aj Izabella stratila jednu rukavičku
ó kto by sa aj trápil s nami s nešťastníkmi trojokými
a nad domami rinčiac v iné kraje vtáky odlietali
Szittya si v šatni zabudol kľúč k novej viere
prvý deň nahlas plakal za ním ako dieťa
potom si navazelínoval uši a pohli sme sa k Bruselu
ako vykradnutí
všetkého zriekli sme sa vediac len čas nás pochopí
a nikdy nevypustí zo seba
večer sedeli sme už pri dlhých stoloch v Maison du peuple
fajčili sme dobrý belgický tabak
a videli Vandervelda prejsť sálou a vojsť na sekretariát strany
a iných známych vodcov pri pokladnici s novými francúzskymi kartami hrať
v obrovských zberných kotloch miešala sa ľudská omáčka z celého sveta
hľa modrookí Rusi ktorých zasnúbila revolúcia
od oleja páchnúci Holanďania
a Prusi
a chudí vrchári
a Maďari s ovisnutými fúzmi
Garibaldiho patetické príbuzenstvo
a každý tu bol koho zbili alebo kto doma chleba nemal nadostač
na pleciach niektorých bdeli newyorské mrakodrapy
a z očí iných vystŕkala červené lakte nenávisť
hľa najväčšie rozmachy sveta vybiehajú zo stanice
víchrice vyjú
zo srdca Moskvy telefónne drôty kvília
súdružka sadnite si ku klavíru
čašníci pobehujú medzi nami so šálkami čiernej polievky a
pred biografmi zhlukujú sa proletàri
desiatkár po desiatich delí lístky
psi škriabu sa po múroch so štrbavými zubmi a ako staré ženy spievajú
vtom ktosi skríkol dolu s oligarchiou
a odrazu:
Rím
Paríž
Tbilisi
Štokholm
Samarkand
a bane v Porúrsku
počujete zvonkohru mníchovskej radnice
vo Florencii na ramenách apoštolov spia holuby
a každý vedel že už memôže byť ďaleko božia hodina
veď koža fanatikov je citlivejšia než seizmograf
odrazu sme sa všetci poškrabali
súdružka sadnite si ku klavíru
ej hor sa
ej hor sa
ó môcť sem tak pripnúť diamantové oči milej
okolo strednej lampy preplávali salamandre
Szittya už spal v červenej mláke
ako mladý buldog krásny
o čo bohatší mohol by byť človek za hodinu
keby bol múdry povedzme ako fotoaparát
lež človek navždy zamknutý je a nad jeho kožou míňajú sa svety nebadateľne
o polnoci sme šli na ruskú schôdzku do Petit pasage
rečnil tam akýsy plavovlasý tovariš ešte chlapec
plamene rástli mu z úst a jeho ruky poletovali ako červené holuby
hej príbuzní s Dostojevského besmi sme my
sami v sebe odhryzli sme si siedmu hlavu sentimentality
a všetko zničiť chceme
ó Rusko zem prekliata
kto videl by to tvoje utrpenie nevládne ak už tí tvoji hviezdou poznačení synovia
nie
Európa opľuje v nás Áziu
a predsa len my sami vystupujeme na horu
astrachańska kuchárka či petrohradská kurva verte
porodiť musí jedného d a nového človeka
Rusko je v tom s červenou jarou revolúcie lež
kvety na jeho stepiach nie a nie vypučať
a Rusko celé podobné je celine
pomôžte
bratia
nám príbuzní nešťastní synovia Európy
pomôžte pomôžte
a videli sme ako mu pod čapicou hlavavzblkla
odrazu sme všetci v jeho dlani sedeli
nech žije Rusko hurá hurá
a vtedy z chrbta odpadol mi jeden z hrbov
na oknách ľadové kvety rozkvitli
a Szittya ktorý sa neskôr hnusným provokatérom a špicľom stal
pobozkal Rusov kabát
čistý som ako dieťa
hovoril nemať tripla hneď by som šiel do Cárskeho sela zabiť cára
tej noci sme k alkoholu ani neprivoňali
umyli sme si nohy a nemysleli na lásku
maďarský typograf čo potom 12 rokov dostal za poburovanie vykladal šťastie z
karát chyžnej
a tichučko doďaleka počuteľne spievali sme
konečne už konečne
prišiel náš čas a my plodní sme ako zaštepené stromy
zdalo sa nám že zlaté vlajky marcov nad nami sa zhromažďujú
labute na hojdačkách sediac sa dvojhlasné smiali
na Eduardovom námestí som sa sám chcel obetovať na stôl chudobných
lenže nadránom prišli po nás belgickí žandári práve svitalo
pred síkajúcim chlapcom ešte nepostavali bedekroví cudzinci
špinavým uliciam sa ešte stále zdalo že naozaj v Paríži ležia
usmievali sa na nás zlaté cirády radnice
a my s rukami v želiezkach šli sme v rinúcej sa modrote
po strmých schodoch dolu
pri okovaných pieckach zemiačkárov
po pomyjach krčiem
a v rannom smrade rybích stánkov
chudobní vandrovníci ktorých už doriadilo zriadenie a teraz zomieral v nich
boh
na Rue Mouffetard stretli sme sa s prostitútkami
a bol som šťastný
ich krása na úsvite ma dojímala
nesmierne v šikmo nalíčenom vetre ich drdoly šikmo stáli
z ohňovzdorných stien pokukovalo na ne spoza diamantového závoja slnko
ako svätci celú noc sme prebdeli
a teraz mi sliny tiekli na ich cigaretu
môcť si aspoň chrbát poškrabať brblal Szittya
čo len nedávno v Chile chcel byť mesiášom
ktosi si vyložil na balkón posteľnú prikrývku
a my sme mysleli na plavého ruského chlapca ktorý žil z plameňov
ako Marinettiho futuristický boh
a väčšmi než syn matku miloval Rusko
hodia ho šupom za belgické hranice a v jedno modré ráno pred Kremľom povesia
ho
pomôžte
bratia
nám príbuzní nešťastní synovia Európy
pomôžte pomôžte
ja som len básnik ja len hlas mám ostrý
čo z toho ak prebodne niekto papierovým mečom tumaromskú strigu
12 dní držali nás v base páchnúcej myšacincami
105-ti v jednej miestnosti sme boli
vo dne v noci
v noci vo dne
v noci mysleli sme na hradské a zabíjali ploštice
na raňajky sme dostávali teplú vodu na obed kašu studenú po celý deň nahlas
modlievali sme sa nezrozumiteľné belgické modlitby čo predriekaval fúzatý
dozorca sediaci vysoko na pódiu ako dáky balvan
potom nás v tmavozelených vagónoch odviezli na francúzske hranice
tak panebože predsa
ó panebože
nasleduje Paríž
o ktorom som už počul spievať divy
a ktorý sám nepoznám
vedel som že Francúzi majú v znaku červeného kohúta a
vedel som že francúzska zem je požehnaná dievčatami a umením
Zolovi sedliaci na strieborných gitarách tam za úsvitu plávali
a Seina si ukladala modrých mŕtvych na postele z trávy
Szittya rozprával o Dunajcovi o maďarskom učiteľovi
ktorý je huslovým virtuózom v Chat Noir a
má 9 mileniek zlých nervóznych francúzskych dievčat ktoré boli paripami v
prusko-francúzskej vojne
prezrel som si poznámky: 3004 obrazov Krista som videl dosiaľ
9-raké vajíčka vo vtáčích hniezdach našiel
pri Lütichu som dve kravy odohnal
a teda
bol som približne 300 kilometrov od Paríža
nad hlavami nám chodili o barlách papagáje
ó PARÍŽ
PARÍŽ
Endre Ady ťa videl nahý a na tvojich rumoch
krvavých narodil sa Guillaume Apollinaire simultánny básnik
presne sme cítili svoj pútnický pach
tak šli sme denne 60 až 70 kilometrov
tak šli sme k tieňu tej železnej veže
kúpte si naše pľuzgiere ponúkali sme ľuďom
kúpte si naše starostlivo ošetrované pľuzgiere
ak ich tenkou ihlou prepučíte nezacítite ani chuť spáleniny
Francúzi predsa len dosť podobní sú Belgičanom
v Bavorsku bývajú najkubovatejší kubovia
možnože od dobrého malátneho piva takí sú
a možné je aj to že v nich na španielsky vosk kresťanská filozofia sa
nalepila
opuchnuté slzné vačky zavesené na krku sme ustavične vliekli
ako ťažké slané zvonce
dni a dni bez nocľahu
ó prečo nás vlastne povila matka ak nám hneď nevedela aj dom zniesť na chrbát
akýsi bachar ktorý bol mimochodom aj obuvníkom
strčil nás na 12 hodín do slamy
zo žltých rúr s kliešťami kopijami a ozajstnými ruskými pikami tiahli na nás
blchy
to ale neznamenalo nič
na vzdialených mesačných hojdách pri zvuku fujary zaspali sme
kdesi nad nami spieval ktosi tú istú pieseň dokola
STE MOJE DVA UKAZOVÁKY
ráno sme pili čiernu kávu pri sukniach obuvnícky
mám vraj nádherné vlasy hovorila
a že keď sa mi lepšie prizrie podobný som akémusi Igorovi
ktorý pred dvadsiatimi rokmi skočil pre ňu do Seiny
káva sa nám farársky trpko rozliezala po žalúdkoch
a ja som sľúbil že z Paríža jej pošlem pohľadnicu
s vŕkajúcim holubom a s dvoma spletenými rukami
PARÍŽ ó PARÍŽ koľko krásnych ľudí s v ňom život vzalo
a ktovie prečo
a už sa neoddelil odo mňa jeho hlas
kvíliaci v píšťalkách colníkov
a smejúci sa v elektrických trúbkach
ty somár smej sa predsa
či nevidíš že tu sedíš v zlatom hniezde života
teraz nás PARÍŽ hojdá kričal Szittya zabudnúc celkom aj na tripla
raz som tu už z hviezd dojil krv anjelskú
oproti ktorej materinské mlieko je sódová voda
pripni si krídla
zajtra sa ide do GRIZETKY
zajtra si dáme ustrice na Talianskom bulvári a pozrieme si elektrické vtáky
zajtra sa pôjdeme prejsť po Toullerie
a zájdeme si do Hviezdneho baru
nuž hej
hej
nesmierne smutný bol som a cítil som na chorých nohách rastú mi nechty
och joj
joj
dotýkajú sa ma bradaté a neomietnuté zázračnosti
2X2 =4
šípkový ker rozkvitne všade
ale moderné kone majú zuby zo železa
a kto ráno odíde nemusí sa ešte večer domov vrátiť
najšťastnejší sú tí čo si vedia kožu obrátiť
lebo kto vidí cez seba skrz-naskrz
čo postavíme to je postavené
ale čo postavíme to neznamená nič
rieky sú schopné rozbiť sa na márne kúsky keď sa náhlia
páni nevedia ako vrabce kráčať naraz na dvoch nohách
vieme že žena druha opúšťa že
opice v zrkadle pána Goldmanna si rite prezerali a sú úplne šťastné
možno keby vedel som hrať v šachy
ale ja naozaj nič neviem
hľa stehná zarezaných ošípaných na sedačkách kolotočov vo výkladoch sedia
videl som Paríž a nevidel som nič
na angyalfôldskej stanici čakala ma milenka v druhom stave
a matke od chudoby hlava celkom scitrónovatela
chcel som sa usmiať ale som sa hanbil že dvoje nohavíc bez spodkov na sebe
mám
zaiste básnik alebo si stavia čosi čo mu robí radosť
alebo potom už rovno za zberača nedopalkov môže ísť
alebo
alebo
vtáky zhltli svoj hlas
ale stromy ďalej spievajú
a to je už znak staroby
ale to neznamená nič
som LAJOS KASSÁK
a nad hlavou nám letí niklový samovar.